Rada žehlím pri telenovelách

5. září 2009 v 19:12 |  Rok -2008-
04.12.2008

Marie Rottrová (67) zažíva po jedenástich rokoch samoty lásku s Milanom Říhom, priateľom mladším o šestnásť rokov.

Porozvode s druhým manželom, českým emigrantom Georgeom Burgersteinom ste dlhý čas žili bez muža. Jedenásť rokov. Ale začalo ma to trápiť až vtedy, keď mi umrela mamička. Po troch rokoch bez mamy som začala mať úplné depresie. Cítila som sa naraz taká vykorenená ako pes. Vždy keď sa mi niečo pekné prihodilo, chcela som zavolať mame a zistila som, že to nemám komu povedať. Bez mamy je to hrozné. Nikdy som si to nedokázala predstaviť. Človek berie mamu ako samozrejmosť.

Mali ste taký ideálny vzťah? Aj sme sa spolu hádali a... Ona nikdy nebola spokojná s tým, ako som sa obliekala. Vždy mi dávala za príklad Helenku Vondráčkovú. Vraj chodím obyčajne oblečená. "Ja som ja a ona je ona," vyhovárala som jej to. Naraz odišla a ja som z toho bola úplne vedľa. Cítila som sa príšerne sama. A potom sa v mojom živote objavil muž.

Ako si vás získal? Bol to môj fanúšik. Najprv som ho nechcela, ale bol vytrvalý. Stále mi nosil nejaké kvety, jahody. Chodil na koncerty a sem- -tam prišiel dokonca ku mne domov. Ani bránku som mu neotvorila. Podal mi cez plot kyticu. Nikdy som ho nepozvala ďalej. Rok sa takto snažil. A raz ma pozval na večeru. Odmietla som ho so slovami, že by to už bolo rande. Tak ma pozval na obed. Šli sme a bolo celkom príjemne. O mesiac mi zavolal, či by som fakt nešla na tú večeru. Postupne sme sa zbližovali. Raz na prechádzke s mojím psom sme si sadli do "putiky" vonku pri lese a ja som si uvedomila, že sa s tým človekom cítim fajn.

Keď spievate pesničky ako Lásko, voníš deštěm, predstavujete si mužov, ktorí vošli do vášho srdca? Spievam ju pre publikum. Vnímam skôr atmosféru, ľudí a iné myšlienky pri tom nemám. Nikdy nemyslím na konkrétneho muža. Hoci, spievala som ju už toľkokrát, že sa mi to mohlo občas prihodiť...

V auguste ste si zlomili členok a teraz stojíte opäť na javisku. Nie je to trochu priskoro? To je pravda. Ale verila som, že už budem v poriadku. Nemá cenu sedieť doma a rušiť všetky koncerty. Problém je iba to, že mi vždy večer opuchne noha.

Na javisku bolesť necítite? Nie. Akurát som trochu obmedzená v pohybe. A nehýbem sa tak, ako by som sa mala.

Takže na vysoké opätky môžete teraz zabudnúť. Mokasíny sú jediné topánky, do ktorých sa vojdem. Mala som preto problém s kostýmom. Vždy keď idem spievať, najprv si kupujem šaty a k tým doladím topánky. Teraz to muselo byť naopak. Najprv som si kúpila zlaté mokasíny a potom som premýšľala, čo si k nim obliecť. Lekár mi povedal, že teraz musím nosiť široký a nízky podpätok a k takej obuvi sa žiadne šaty nehodia.

Ako sa vám stal úraz? Koncom augusta som mala koncert na letnom festivale. Dospievala som, šla som dolu schodmi a boli tam tri hrubé káble. Stúpla som na jeden z nich a podvrtla sa mi noha. Ale veľmi škaredo. Odlomil sa mi kúsok členka. Ale zrástlo to dobre. Najhorší bol výron okolo.

Čím sa zaoberáte vo voľnom čase? Rada varím, nakupujem, žehlím. Púšťam si pri tom v telke romantické seriály. Milujem prácu v záhrade. Tohto roku som ju rekonštruovala a prestavovala som dom. Mám ho teraz väčší. Stále chcem niečo budovať. To je už nejaký syndróm, že stále musím čosi meniť. Za svoj život som postavila tri domy a zrekonštruovala niekoľko bytov. Nemám rada stojaté vody. Žila som dva roky v Stuttgarte v byte v činžiaku a tam mi zasa chýbala terasa, tak som ju vybudovala. Nikdy nie som s ničím spokojná. Musím stále niečo niekam posúvať.

Pre túto vlastnosť ste sa rozhodli odísť za manželom do Nemecka? Nemrzelo vás, že odchádzate a vaši fanúšikovia zabudnú? Nie. Ja som chcela prestať spievať.
Boli ste predsa na vrchole. Prečo také rozhodnutie? Bola som unavená. Dostala som dokonca dva žalúdočné vredy. Poležala som si v nemocnici. A psychicky som už ďalej nevládala. Už som toho mala po krk. Spievať dvadsať koncertov mesačne a k tomu nakrúcanie v televízii. Nechcela som už...

Na rozdiel od Helenky Vondráčkovej, ktorá sa udržala stále na výslní. Nemrzelo vás to? Ona žije kariérou. Stále sa o niečo snaží. Ale ja zrejme nie som až taká cieľavedomá ako Helena.

Pomohlo vám, že ste vypli? Pomohlo. Isto, žila som v anonymite a bola som "hausfrau" - žienka domáca. A páčilo sa mi to.

A predsa ste sa vrátili. Po revolúcii mali všetci emigranti túžbu sa vrátiť. Ja som nemala také pocity. Hovorila som mužovi: Môžeme predsa žiť v Nemecku a v Česku a môžeme cestovať. No on chcel stále odísť preč z Nemecka. Žil tam deväť rokov a túžil po domove.

Také návraty boli ťažké. Ako muža domáci prijali? Nie veľmi dobre.

A vy ste nastúpili do rozbehnutého vlaku hneď? Začalo mi to chýbať. Volali mi ľudia z agentúr, chceli ma na vystúpenia. Muzikanti, ktorých som stretávala, mi hovorili: Poďme niečo urobiť. Takže sme začali pomaličky odznova. Lebo po revolúcii ľudia akosi prestali chodiť na koncerty. Veľa kolegov začalo podnikať, otvárali si kluby, zakladali agentúry. Nahrala som najprv jeden album, potom druhý, začali nejaké televízie a zasa sa všetko rozbehlo.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.